Postoj Číny ku konfliktu v Gaze
Počas prebiehajúceho konfliktu v Pásme Gazy je pozícia väčšiny medzinárodných aktérov relatívne jasná a zrozumiteľná. USA podporuje Izrael, ale odmieta eskaláciu vojny. V praxi to znamená, že Washington apeluje na Izrael aby zmiernil svoje operácie v Gaze, ale v Bezpečnostnej rade OSN vetuje rezolúcie, ktoré požadujú prímerie. Irán zase podporuje Hamas vojensky a diplomaticky, s cieľom oslabiť svojho ideologického nepriateľa, Izrael. Turecko pragmaticky využíva krízu na rozširovanie svojho vplyvu na Strednom Východe rétorickou podporou Palestíny, avšak bez toho, aby riskovalo vojenskú intervenciu. Postoj Čínskej ľudovej Republiky však môže pôsobiť miestami kontradiktórne a nezrozumiteľne. Peking sa na prvý pohľad snaží pôsobiť ako neutrálny mierotvorca medzi Izraelom a Palestínou a zároveň podporovať Palestínu diplomatickými útokmi na Izrael na pôde OSN. Aké sú záujmy Činy na Strednom Východe a aká je skutočná politika Číny voči tomuto konfliktu?
Čínska Ľudová Republika dlhodobo podporuje krajiny globálneho juhu. Túto politiku zastáva Peking obzvlášť v prípade, že tým vie oslabiť moc USA. Ukážkou toho boli napríklad konflikty vo Vietname a Kambodži, kde Čína podporila hnutia, ktoré nasledovne zvrhli pro-americké štáty a režimy. Vo vzťahu k izraelsko-palestínskemu konfliktu Peking už od jej vzniku v roku 1967 podporoval Organizáciu za Oslobodenie Palestíny. Diplomatické vzťahy s Izraelom pritom nadviazal až v roku 1992, aj to len v kontexte vznikajúcej mierovej dohody medzi Palestínou a Izraelom. Čína tak koná, pretože je v jej záujme mobilizovať krajiny globálneho juhu voči Izraelu, ktorý je v Pekingu vnímaný ako americká kolónia. Dôležitosť Izraelu ako spojenca v očiach Washingtonu dokladajú aj nedávne americké snahy sprostredkovať normalizáciu vzťahov medzi Izraelom a Saudskou Arábiou. Vo svetle súčasných bojov v Gaze preto Čína vidí príležitosť, ako si na svoju stranu nakloniť krajiny arabského sveta, ktoré su nespokojné s momentálnym stavom izraelsko-palestínskeho konfliktu a priblížiť si ich na úkor Washingtonu. Čínska podpora pre Palestínu sa zatiaľ obmedzuje len na rétoriku, pokusy pretlačiť v bezpečnostnej rade OSN pro-palestínske rezolúcie a humanitárnu pomoc. Čína zatiaľ nemieni riskovať zásadnejšiu podporu akejkoľvek strany v tomto konflikte
Peking má ale aj iné priority. Čína je stále závislá na fosílnych palivách, ktoré importuje primárne zo Stredného Východu. Z tohto dôvodu sa Čína v posledných rokoch čoraz intenzívnejšie angažuje v tomto regióne. Čína sa snaží na Strednom Východe hrať rolu neutrálneho mediátora a nedávno využila svoju pozíciu na to, aby sprostredkovala obnovenie vzťahov medzi Saudskou Arábiou a Iránom. Tento prístup zvyšuje prestíž Pekingu a umožňuje mu získať prístup k lukratívnym nerastným surovinám bez toho, aby musel priamo vojensky zasahovať v regióne. Mesiac pred prekvapivým októbrovým útokom Hamasu na Izrael sa Čína aktívne pokúšala dostať izraelskú vládu a Palestínsku autoritu k rokovaciemu stolu. Cieľom ich mediačného úsilia bolo obnoviť cestu k vzniku nezávislého palestínskeho štátu. Tieto vyjednávania však automaticky skolabovali po vypuknutí bojov. Čína sa preto momentálne pokúša o sprostredkovanie prímeria, aby bolo možné obnoviť izraelsko-palestínsky dialóg. Ak by tieto snahy pod vedením Pekingu dosiahli značný pokrok na ceste k nezávislému Palestínskemu štátu, mali by potenciál zmeniť pomer síl na Strednom východe. Takéto diplomatické víťazstvo, ktoré Washington nebol schopný do dnešného dňa vybojovať, by vedelo v očiach arabských štátov posunúť Čínu na úroveň Washingtonu. Odmenou by bol ešte väčší prístup do regiónu, bez toho aby Peking prelial čo i len jednu kvapku čínskej krvi.
Čína sa preto bude pravdepodobne aj naďalej snažiť sprostredkovať trvalú dohodu medzi Izraelom a Palestínou. Problémom ale ostáva fakt, že Čína nemá, na rozdiel od USA, dostatočný vplyv v regióne, aby prinútila obidve strany ku kompromisu. Izrael, ktorý má na území Palestínskej autority rozsiahle osídlenie, ktorého sa nechce vzdať, sa navyše vždy vie spoľahnúť na podporu Washingtonu. Boje v Gaze túto diplomatickú a vojenskú závislosť Izraelu na USA ešte prehĺbili, čo ďalej limituje možnosti, že Tel Aviv bude v blízkej budúcnosti ochotný vyjednávať s Čínou ako hlavným geopolitickým súperom svojho spojenca. Bez odhodlania a kompromisov zo strany Izraelu je nepravdepodobné, že by sa Číne podarilo trvalý mierový plán uskutočniť. Preto je pravdepodobné, že izraelsko-palestínsky konflikt ostane aj v budúcnosti nevyriešený a Čína bude preto čoraz výraznejšie podporovať Palestínu.
Značnú prekážku pre otvorenú čínsku podporu Palestíny ale predstavuje fakt, že Izrael je pre Čínu významný ekonomický partner. Objem vzájomného obchodu presahuje 20 miliárd amerických dolárov. Pre Peking je dôležitá najmä izraelská schopnosť masovo vyrábať a exportovať moderné prelomové technológie v situácii, keď je väčšina západných krajín, vrátane USA, neochotná povoliť súkromnému sektoru export takýchto technológií do Číny. Momentálna čínska politika má tak potenciál vážne narušiť izraelsko-čínske vzťahy a spôsobiť ukončenie alebo značné obmedzenie spolupráce medzi Čínou a vysoko vyvinutým izraelským technologickým priemyslom. Ak by k tomuto došlo, čínska ekonomika by mala obmedzené možnosti ako znova naštartovať inovácie vo svojej krajine kvôli západnému embargu, nízkej technologickej sofistikovanosti tradičných čínskych spojencov ako Rusko a Irán a nedostatočnej sile domácej čínskej technologickej infraštruktúry. Čína by tým pádom vedela stratiť lukratívneho obchodného a technologického partnera a obmedziť svoju schopnosť dobehnúť svojho hlavného geopolitického rivala, USA, v technologických pretekoch.
Autor: Pavol Beblavý
Článok vyjadruje názor autora a nemusí sa zhodovať s názorom redakcie.
