Pre aké zbrane použije Ukrajina muníciu zo slovenskej zbierky?

Zo zbierky Munícia pre Ukrajinu sa nakúpi 2692 kusov delostreleckých granátov kalibru 122 mm, ktoré už vyrobila česká spoločnosť STV Group v závode Polička na Morave. Muníciu je preto možné urýchlene dodať. Granáty sú určené pre ťahané húfnice D-30 a samohybné húfnice 2S1 Gvozdika sovietskej výroby, ktoré má Ukrajina stále vo veľkom počte vo výzbroji.

Húfnica D-30 kalibru 122 mm vstúpila do služby v Sovietskom zväze v roku 1960. Jej charakteristickým prvkom je trojnožková lafeta, na ktorej spočíva pri streľbe. To umožňuje po zdvihnutí kolies stranový odmer v rozsahu 360 stupňov – čiže streľbu všetkými smermi.

Zbraň sa dostala aj do výzbroje Československej armády a zdedili ju aj Ozbrojené sily SR. U nás sa používa dodnes, ale len na slávnostné salvy. Už tradične sa z nich strieľa 1. januára na nábreží Dunaja v Bratislave na výročie vzniku Slovenskej republiky.

Ukrajina ich má doposiaľ vo výzbroji okolo 130. Od začiatku vojny preukázateľne prišla podľa serveru Oryx o osem zničených kusov. Ďalšie tri boli poškodené a dve húfnice D-30 ukoristili Rusi. Na druhej strane, ukrajinské straty viac ako bohato nahradili spojenci – Estónsko dodalo najmenej 20 a Chorvátsko 25 kusov.

Húfnica D-30 má hmotnosť 3,2 tony a vyžaduje 7-člennú obsluhu. Krátkodobá rýchlosť streľby môže dosiahnuť 10-12 rán za minútu. Dlhodobo udržateľná kadencia je však len 5-6 výstrelov za minútu. Maximálny dostrel s bežnými granátmi, aké sa teraz kúpia aj zo zbierky, je 15,3 km.

Rozkvitol karafiát

Upravenú hlaveň húfnice D-30 neskôr v ZSSR umiestnili na predĺžený podvozok obrneného ťahača MT-LB a tak vznikla samohybná húfnica 2S1 Gvozdika, čo je v preklade karafiát. Keď ju začiatkom 70. rokov zaviedli do služby, bola to prvá moderná samohybná húfnica v sovietskej výzbroji. Predtým totiž vodca Nikita Chruščov uprednostňoval raketové zbrane. Pre úplnosť treba dodať, že rakety považované za všemocnú novinku pobláznili v tom čase aj západné armády.

Gvozdika má hlavnú zbraň umiestnenú v otočnej veži. Jej pancierovanie je iba slabé, ostatne, tým nevyniká ani pôvodný MT-LB. Maximálna hrúbka je 20 mm. Vozidlo má hmotnosť 16 ton a maximálnu rýchlosť na ceste 60 km/h. V teréne rýchlosť klesá na 30 km/h. Posádka je štvorčlenná (vodič, veliteľ, strelec a nabíjač). Dostrel Gvozdiky je rovnaký, ako pri ťahanej verzii, čiže 15,3 km. Zásobu munície tvorí 40 granátov.

Výroba bežala okrem ZSSR aj v Poľsku a Bulharsku, a do jej ukončenia v roku 1991 vzniklo vyše 10-tisíc kusov. Vo výzbroji ich mala aj Československá armáda. Plány z roku 1974 rátali s 870 húfnicami a prvé štyri kusy boli zavedené do výzbroje v roku 1976. Neskôr boli plány zredukované na 340 kusov, ktoré mali byť vyrobené v Bulharsku. Nakoniec sa do roku 1989 doviezlo do Československa iba 148 týchto húfnic. Po rozdelení republiky ostalo na Slovensku 49 Gvozdík. Ozbrojené sily SR ich postupne vyradili v rokoch 2001 až 2005.

Ukrajinské Gvozdiky

Veľké množstvo samohybných húfnic 2S1 Gvozdika ostalo po rozpade ZSSR na Ukrajine. Ostatne, navrhol ich tamojší závod v Charkove. V bojoch po začatí ruskej invázie utrpeli veľké straty. Za posledných 26 mesiacov ich bolo 84 zničených, 16 poškodených a 12 ukoristili ruské vojská. Ide o vizuálne potvrdené straty, ako ich zaznamenal server Oryx. Skutočné straty môžu byť ešte vyššie.

Ukrajina však v rámci vojenskej pomoci dostala 70 Gvozdík z Poľska a ďalšie dodali Česko a Bulharsko. Aktuálne má Ukrajina vo výzbroji stále viac ako 125 kusov týchto húfnic. Používa ich pozemná armáda, výsadkové jednotky i námorná pechota ukrajinských ozbrojených síl. Munícia pre ne je teda tiež nanajvýš potrebná.