Aké nové cvičné lietadlá môže Slovensko získať? Časť 2.
Vzdušné sily OS SR s najväčšou pravdepodobnosťou obstarajú ako náhradu za končiace stroje L-39 Albatros ich nástupcu L-39NG. Ide o podzvukové cvičné lietadlá. Vo svete sa však rapídne rozvíja i kategória nadzvukových cvičných lietadiel, ktoré majú omnoho širšie využitie aj ako ľahké bojové či dokonca stíhacie stroje. Poďme sa preto pozrieť bližšie aj na to, čo je v ponuke v tejto oblasti
Medzi nadzvukovými cvičnými lietadlami dlhé desaťročia panovala veľká nuda. Na Západe existoval iba jeden stroj tejto kategórie, americký Northrop T-38 Talon. Vo východnom bloku nemali žiadne špecializované cvičné nadzvukové lietadlo, no hojne sa používali dvojmiestne verzie bojových lietadiel. Tie boli určené na preškoľovanie pilotov na konkrétny typ. Aj v našom letectve donedávna slúžili napríklad dvojmiestne stroje MiG-29UB, predtým sme používali aj dvojmiestne verzie lietadiel Su-22, Su-25 a MiG-21.
Kórejský priekopník
Všetko zmenila Južná Kórea, ktorá sa v 90. rokoch rozhodla vyvinúť svoje prvé vojenské nadzvukové lietadlo. Tamojšia firma KAI na tom spolupracovala s americkou spoločnosťou Lockheed Martin a výsledkom bol stroj T-50 Golden Eagle, ktorý absolvoval prvý let v roku 2002. Lietadlo zaradili do služby v roku 2005 a bolo určené na pokročilý výcvik. Vďaka svojim výkonom však malo veľký potenciál na ďalší vývoj a tak vznikla verzia TA-50, ktorá môže okrem výcviku slúžiť aj ako ľahké bojové lietadlo. Na tento účel nesie trojhlavňový rotačný kanón kalibru 20 mm a na závesníkoch pod krídlami môže niesť bomby a riadené i neriadené strely proti pozemným cieľom. Na koncoch krídel môže mať rakety Sidewinder.
Istý čas sa uvažovalo dokonca aj o vývoji jednomiestnej stíhacej verzie F-50, ale prednosť dostala dvojmiestna verzia FA-50, ktorá má širšie využitie. Môže slúžiť ako ľahké bojové i stíhacie lietadlo a vďaka dvojmiestnej konfigurácii môže naďalej plniť aj úlohy pokročilého výcviku. FA-50 dosahuje rýchlosť 1,5 Machov, na palube má výkonný radar a môže niesť viacero ďalších kontajnerov na vyhľadávanie a zameriavanie cieľov. Na siedmich závesníkoch unesie 3 800 kg výzbroje vrátane rakiet AIM-120 AMRAAM či iných pokročilých striel vzduch-vzduch.
Najväčším používateľom je Južná Kórea, ktorá má viac ako 140 lietadiel všetkých troch uvádzaných verzií. Indonézia objednala 22 a Thajsko 12 cvičných strojov. Veľkej obľube sa teší ľahká stíhacia verzia – Irak ich kúpil 24, Malajzia 18 a Filipíny 12. Náš severný sused Poľsko objednal dokonca 48 kusov FA-50. Chce nimi nahradiť staré sovietske stíhačky MiG-29, z ktorých časť bola poskytnutá Ukrajine. Keď sa na to pozrieme bližšie, nie je to zmena k horšiemu. MiG-29 uniesol na šiestich závesníkoch 4 000 kg výzbroje, takže v ohľade nosnosti za ním FA-50 veľmi nezaostáva. MiG-29 však nemal schopnosť útočiť navádzanou muníciou na pozemné ciele a FA-50 nesie aj pokročilejšie rakety vzduch-vzduch. Má tiež len jeden motor, takže jeho prevádzka je oproti dvojmotorovým sovietskym stíhačkám menej nákladná.
Taliansky adept
Tým sa dostávame k ďalšiemu typu, talianskemu Aermacchi M-346. V predchádzajúcom článku sme spomínali, že v talianskom letectve sa dopĺňa s typom M-345. Na prvú fázu pilotného výcviku slúžia v Taliansku vrtuľové lietadlá, M-345 sa používa v druhej a tretej fáze. Na štvrtú fázu, čiže úvodný výcvik stíhacích pilotov, slúži pokročilejší M-346. V Poľsku však došlo k určitému posunu. Na výcvik pilotov používajú M-346 a ako nadstavbové stroje slúžia kórejské FA-50.
V prípade M-346 nejde o nadzvukové, ale o tzv. transsonické lietadlá. Tie dosahujú rýchlosť tesne okolo rýchlosti zvuku, nie sú teda ani podzvukové (subsonické) ani nadzvukové (supersonické). Ďalšou odlišnosťou je, že M-346 je dvojmotorové lietadlo, kým drvivá väčšina cvičných prúdových lietadiel má len jeden motor. M-346 začala vyvíjať firma Aermacchi (neskôr pohltená koncernom Leonardo) v 90. rokoch spolu s ruským Jakovlevom. Toto partnerstvo sa však v roku 2000 skončilo a každá firma pokračovala vo vývoji vlastnou cestou. V Rusku vznikol Jak-130 a v Taliansku M-346. Lietadlo dosahuje rýchlosť 1090 km/h, čiže 0,95 Machov. Na siedmich závesníkoch unesie 3000 kg výzbroje. Okrem základnej cvičnej verzie existuje aj cvičná stíhacia verzia FT a ľahká bojová verzia FA, ktorá nesie aj radar. Taliansko používa 18 lietadiel, Izrael ich kúpil 30, Singapur 12 a Poľsko 16. Ďalšie krajiny na dodanie svojich lietadiel ešte len čakajú – Azerbajdžan ich objednal 15, Egypt 24, Grécko 10, Nigéria 12, Katar šesť a Turkménsko tiež šesť.
Aermacchi, resp. Leonardo, sa so svojím výrobkom hojne prezentovalo na leteckých dňoch na Slovensku. Dostať sa na náš trh pokúšala aj Južná Kórea. Koncom roka 2021 o tejto snahe informovala juhokórejská tlačová agentúra Jonhap. Podľa nej mal výrobca KAI podpísať memorandum o porozumení s Leteckými opravovňami Trenčín. Nešlo o záväzný dokument – memorandum malo uľahčiť prípadné budúce rokovania o transfere technológií. Agentúra Jonhap tiež uviedla, že v budúcom tendri bude Slovensko chcieť 10 nových cvičných lietadiel za pol miliardy dolárov. K vyhláseniu súťaže však zatiaľ nedošlo.
Americký Red Hawk
Do rodiny nadzvukových cvičných lietadiel najnovšie pribudol stroj T-7 Red Hawk firiem Boeing a Saab. Ten uspel v súťaži T-X, ktorú vypísalo americké letectvo v snahe získať nástupcu strojov T-38 Talon. Mimochodom, do súťaže sa prihlásili aj už spomínané stroje T-50 a M-346. Ide o obrovskú zákazku, ktorej počiatočná hodnota je okolo 10 miliárd dolárov. Americké letectvo chce totiž kúpiť 351 týchto lietadiel a necháva si aj opciu na ďalších 124. Boeing sa pre tento projekt spojil so švédskou firmou Saab a svoj prototyp predstavili v roku 2016. V roku 2018 súťaž vyhrali a koncom roka 2023 dodali americkému letectvu prvý sériový stroj. Ide teda o úplnú novinku.
Lietadlo nesie meno Red Hawk po stíhacej letke černošských pilotov, ktorú prezývali Red Tails, pretože chvosty lietadiel mali namaľované na červeno, a po stíhačkách P-40 Warhawk, na ktorých bojovali v druhej svetovej vojne. Aj prvý dodaný kus má chvost natretý červenou farbou. Cvičná verzia T-7A dosahuje rýchlosť 1,05 Machov. Uvažuje sa aj o úprave na bojovú verziu F-7. Tá by mohla v budúcnosti nahradiť v amerických službách stíhačky F-16 a mohli by ju ponúkať aj na export ako lacnejšiu alternatívu pre štáty, ktoré si nemôžu dovoliť najvýkonnejšie (a najdrahšie) lietadlá.
Ďalšie štáty
Ako sme už spomínali, v Rusku v tejto kategórii vyvinuli vlastné lietadlo Jak-130. Na podobnom projekte pracovalo aj Turecko. A je tu, samozrejme, aj Čína. Tá používa dokonca dva typy. Jedným je Guizhou JL-9 zvaný aj FTC-2000 Horský orol. Vznikol vývojom zo starej stíhačky MiG-21, resp. jej čínskej verzie. Delta krídlo sa však zmenilo na klasické a nasávací otvor motora sa z predku trupu presunul na boky. Pôvodný MiG-21 tak pripomína už len výtoková tryska a výškové kormidlá. Lietadlo dosahuje rýchlosť 1,2 Machov a unesie 2000 kg výzbroje. Okrem Číny používa tento typ aj Sudán a Mjanmarsko.
Druhým čínskym typom je Hongdu JL-10. Pôvodne súťažil s JL-9, no napokon si Čína vybrala oba. Na vývoji JL-10 sa podieľali aj dizajnéri Jakovleva a tak nezaprie podobnosť s M-346. Dosahuje rýchlosť 1,4 Machov a unesie 3500 kg výzbroje. Okrem cvičnej existuje aj ľahká bojová verzia. Medzi používateľmi je popri Číne aj Zambia, Etiópia a Spojené arabské emiráty.
A prečo zažíva táto kategória taký rapídny rozvoj? Pre mnohých používateľov je finančne výhodnejšie skĺbiť požiadavky na výcvik pilotov s možnosťou využitia na bojové účely. Na túto druhú možnosť sú totiž nadzvukové lietadlá vhodnejšie ako podzvukové. Vďaka vyšším výkonom unesú viac výzbroje a väčšinou unesú aj palubný radar. Ich cena je síce oproti podzvukovým lietadlám vyššia, ale vďaka omnoho širšiemu využitiu sa v konečnom dôsledku vyplatí viac – a stále ostane nižšia ako v prípade skutočných nadzvukových stíhačiek. Pritom vo väčšine prípadov pri vzdušnom boji záleží na výkonoch radaru a rakiet, nie na tom, aký stroj ich nesie.
