Litva a odstúpenie od Dohovoru o kazetovej munícii v kontexte obrany Suwałského koridoru

Trajektória Litvy smerujúca k odstúpeniu od Dohovoru o kazetovej munícii („Dohovor“) je zjavná už dlhší čas. Zatiaľ posledný krok na tejto ceste urobil litovský parlament, ktorý v prvom čítaní schválil návrhu rezolúcie, ktorou mu litovská vláda navrhuje odstúpenie od Dohovoru.
Samotný návrh pripravilo litovské Ministerstvo obrany, pričom, svoju argumentáciu oprelo o nasledovné dôvody:

1. Kazetová munícia je považovaná za vysoko efektívny obranný prostriedok.
2. V prípade ozbrojeného konfliktu by potenciálne bezpečnostné hrozby, ako Rusko a Bielorusko,
   nepochybne použili kazetovú muníciu, čím by získali vojenskú výhodu.
3. Litva bude môcť trénovať svojich vojakov na používanie kazetovej munície samostatne alebo
   spolu so spojencami.
4. Viacerí spojenci Litvy, ktorí sú zároveň členskými krajinami NATO, nie sú súčasťou Dohovoru
   (napr. USA, Poľsko, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko, či Rumunsko).
5. Súčasné obmedzenia narúšajú rovnováhu celého východného krídla NATO.

Ak by malo skutočne dôjsť k odstúpeniu od Dohovoru, bude potrebné definitívne schválenie parlamentom vo všetkých čítaniach a taktiež podpis prezidenta.

Čo je to kazetová munícia a aké sú ciele Dohovoru?

Kazetová munícia je definovaná v Dohovore ako konvenčná munícia skonštruovaná tak, aby rozptýlila alebo vypustila väčšie množstvo výbušnej submunície. Spravidla ide o niekoľko stoviek kusov submunície. Dohovor tiež špecifikuje, čo sa za kazetovú muníciu nepovažuje, ako napríklad munícia určená na vypúšťanie svetlíc, dymu, pyrotechniky alebo dipólových odrážačov, rovnako tak ani munícia s elektrickými či elektronickými účinkami. Tiež sem nepatrí munícia, ktorá obsahuje menej ako 10 kusov výbušnej submunície, pričom každý kus tejto submunície má viac ako 4 kg, zasahuje konkrétny cieľ a má elektronický samodeštrukčný mechanizmus a funkciu samodeaktivácie. Tiež sem nepatria zbrane nesúce submuníciu, ktorej každý kus má viac ako 20 kg. V tomto prípade nie je počet submunície obmedzený, spravidla je však malý vzhľadom na vysokú hmotnosť.

Kazetová munícia pozostáva jednak z nosného telesa (rozptyľovača) a v ňom naloženej submunície. 

Rozptyľovač uvoľňuje submuníciu vo výške nad cieľom, čím sa táto rozptýli a pokryje väčšiu plochu ako jediný, koncentrovaný výbuch. Jednotlivé kusy submunície explodujú pri dotyku so zemou a na zasiahnutej ploche tak vyvolávajú sériu malých výbuchov.

Kazetovú muníciu vo veľkom počte ako prvé použilo nacistické Nemecko pri útoku na Sovietsky zväz v roku 1941. Proti sovietskym letiskám vtedy nasadili bomby SD-2. Už pri tomto prvom použití sa ukázalo, že veľká časť submunície pri dopade na zem nevybuchne. Tento nežiadúci efekt však Nemecko využilo v roku 1943 pri útokoch bombami SD-2 na britské prístavy Grimsby, Cleethorpes a Kingston upon Hall. Briti potrebovali veľa času a zdrojov na vyčistenie zasiahnutých oblastí a bežné fungovanie týchto prístavov bolo na niekoľko týždňov vážne narušené.

Ešte pred koncom druhej svetovej vojny vyvinuli a nasadili kazetovú muníciu aj Spojenci. Odvtedy bola v ozbrojených konfliktoch nasadzovaná opakovane a napríklad len do roku 2022 bolo zasiahnutých zvyškami po kazetovej munícii celkovo 41 krajín a 5 iných území.

Použitie kazetovej munície vyvoláva aj humanitárne otázky. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu už v prípade Milana Martića odsúdil jej použitie v obývaných oblastiach kvôli nemožnosti presného navádzania, čo je v rozpore s princípom rozlišovania medzi vojenskými a civilnými objektmi a princípom minimalizácie obetí z radov civilného obyvateľstva. Niektoré projektily po dopade nevybuchnú a fungujú ako nášľapné míny, predstavujúc tak dlhotrvajúcu hrozbu pre civilné obyvateľstvo.

V reakcii na desiatky rokov skúseností s kazetovou muníciou, má Dohovor za cieľ, vo vzťahu k signatárskym štátom, úplne zakázať používanie, vývoj, výrobu, skladovanie a transfer týchto zbraní. 

Prijatím Dohovoru sa ďalej signatárske štáty zaviazali zničiť svoje existujúce zásoby kazetovej munície do ôsmich rokov od vstupu Dohovoru do platnosti, čím sa zameriavajú na ochranu civilného obyvateľstva pred dlhodobým rizikom nevybuchnutých pozostatkov.

Osobitnou kapitolou ostáva presadzovanie pomoci obetiam zo strany Dohovoru. Na rozdiel od iných dohôd o odzbrojení, Dohovor definuje pojem obete neobvykle široko – okrem osôb priamo zranených zakázanou muníciou sa vzťahuje aj na ich rodinných príslušníkov a dokonca aj na členov miestnych komunít. Cieľom dohovoru je nielen zdravotná rehabilitácia obetí, ale aj ich psychologická, ekonomická a sociálna rehabilitácia.

Problematika kazetovej munície z perspektívy Suwałského koridoru

Litva podpísala Dohovor 3. decembra 2008, len pár mesiacov po vojne v Južnom Osetsku, udalosti, ktorá predznamenávala čiastočne aj zvýšenie turbulence udalostí, ktorým budú musieť potenciálne čeliť krajiny východného krídla NATO. Zatiaľ čo značné množstvo európskych štátov (35) Dohovor prijalo,
z členských krajín NATO na východnom krídle to nie je také rozšírené (Dohovorom viazané nie sú napríklad ani Estónsko, Lotyšsko, Fínsko, Poľsko, či Rumunsko).
Geograficky je Litva umiestnená na severnej strane, tzv. Suwałského koridoru, ktorý tvorí hranicu medzi Poľskom a Litvou.

Tento úzky, riedko zaľudnený pás územia stojí medzi Kaliningradskou oblasťou na západe a Bieloruskom na východe a predstavuje jediné pozemné spojenie medzi pobaltskými krajinami a ostatnými členmi NATO. Prerušenie tohto spojenia a faktické odrezanie od zvyšku aliancie by dostalo z hľadiska logistiky prípadného konfliktu Litvu, Lotyšsko a Estónsko do mimoriadne komplikovanej situácie. Ostatne, ťažkosti v prípadnom pozemnom zásobovaní pobaltia dokresľuje napríklad aj odlišný
rozchod železničnej siete.

Geografickú zraniteľnosť si v kontexte vojny na Ukrajine a zvyšujúceho sa napätia v medzinárodných vzťahoch uvedomuje aj samotná Litva, ktorá, spoločne s ďalšími krajinami v regióne posilňuje svoj obranný potenciál. V roku 2015 bola v krajine znovuzavedená povinná vojenská služba v trvaní 9 mesiacov.
Okrem toho Litva obstarala napríkald aj 88 bojových vozidiel pechoty Boxer, 200 ľahkých obrnených vozidiel Joint Light Tactical Vehicles, 16 húfnic PzH 2000, 18 samohybných húfnic Caesar Mark II, či osem raketometov HIMARS. Diskutuje sa aj o kúpe nemeckého systému protivzdušnej obrany IRIS-T, či
poľského systému Piorun.
Niektorí autori, ako Greg Fetterman, argumentujú, že v prípade Suwałského koridoru existujú presvedčivé argumenty pre využívanie kazetovej munície. V prípade priameho vojenského útoku zo strany Ruska by kazetová munícia mohla maximalizovať obmedzenú palebnú silu za použitia obmedzeného počtu delostreleckých platforiem. Pri zvolení spôsobu obrany koridoru by bolo možné predpokladať postoj Poľska, ktoré Dohovor jednak neratifikovalo, kazetovú muníciu má vo svojej výzbroji a taktiež ju aj vyrába.
Z pohľadu Litvy sú teoreticky na mieste právne obavy z autorizácie inej krajiny na použitie kazetovej munície na svojom území. Dohovor nielenže zakazuje signatárom používať kazetovú muníciu, ale aj napomáhať, povzbudzovať alebo podnecovať kohokoľvek k jej používaniu a obsahuje povinnosť
propagovať Dohovor medzi ostatnými krajinami.
Na druhej strane, Dohovor taktiež uvádza, že „(…) v súlade s medzinárodným právom sa môžu zmluvné strany, ich vojenský personál a štátni príslušníci podieľať na vojenskej spolupráci a operáciách so štátmi, ktoré nie sú zmluvnými stranami tohto dohovoru a ktoré sa môžu podieľať na činnostiach zakázaných zmluvnej strane.“ Toto ustanovenie však zmluvnú stranu neoprávňuje k tomu, aby „výslovne požiadala o použitie kazetovej munície v prípadoch, v ktorých je voľba použitej munície pod jej výhradnou kontrolou.“ V praxi to znamená, že Litva môže povoliť ostatným spojencom z NATO použitie kazetovej
munície na svojom území aj za súčasného stavu, pokiaľ nepožiada o kazetovú muníciu, keď sú dostupné iné munície.
Pre úplnosť, niektoré signatárske štáty Dohovoru prijali aj osobitnú vnútroštátnu legislatívu, ktorá Dohovor implementuje. Toto však nie je prípad Litvy, ktorá aktuálne nemá žiadne ďalšie obmedzenia okrem Dohovoru.

Záver

Úvahy Litvy o odstúpení od Dohovoru predstavuje zásadný zlom v jej obrannej politike. Napriek humanitárnym dôsledkom, ktoré so sebou používanie kazetovej munície prináša, nemožno ignorovať bezpečnostné a strategické obavy, ktoré Litva v tomto kontexte vníma. Rozhodnutie odstúpiť od
Dohovoru by malo výrazný dopad na regionálnu rovnováhu síl a schopnosť Litvy účinne sa brániť proti potenciálnym hrozbám zo strany aktérov, ktorí nie sú viazaní rovnakými obmedzeniami. Toto rozhodnutie však nesie so sebou aj značné riziká.

Používanie kazetovej munície môže viesť k dlhodobým humanitárnym následkom, ktoré by zasiahli nielen vojenské, ale aj civilné obyvateľstvo. Nevybuchnuté submunície predstavujú trvalú hrozbu, ktorá by mohla pretrvať aj dlho po skončení konfliktu, ovplyvňujúc bezpečnosť a životné podmienky v postihnutých oblastiach.

Litva stojí pred náročným rozhodnutím, ktoré bude vyžadovať dôkladné zváženie všetkých faktorov – od vojenských a strategických až po humanitárne a medzinárodnoprávne. Dôraz na spoluprácu so spojencami v rámci NATO a hľadanie riešení, ktoré by minimalizovali riziká pre civilné obyvateľstvo, bude
kľúčové. Zároveň je nevyhnutné, aby Litva pokračovala v posilňovaní svojich obranných schopností, nakoľko v prípade priamej vojenskej agresie kazetová munícia určite nebude tou povestnou „wunderwaffe“.

Autor: Dávid Mikuš – Právnik s praxou v popredných medzinárodných advokátskych kanceláriách, v súčasnosti pôsobiaci ako interný právny poradca významnej spoločnosti v oblasti ťažkého strojárstva pre Európu, Blízky východ a Afriku.