Ako hodnotí 20 rokov členstva Slovenska v NATO generál Pavel Macko?

Slovensko sa pred 20 rokmi, 29. marca 2004, stalo súčasťou najväčšej obrannej aliancie na svete. O tom, ako prebiehal vstup do NATO a čo nám uplynulých 20 rokov prinieslo, sme sa rozprávali s generálom vo výslužbe Pavlom Mackom.

Čo ste pred 20 rokmi robili vy?

Ja som po príchode na Slovensko zo štúdií v Brne pôsobil prvých deväť rokov na ministerstve obrany. Robil som na technickom rozvoji informatiku, rozvoj výpočtovej techniky, a potom som prešiel na akvizície. Bol som na akvizičnom úrade a v roku 2000 už som bol zástupca riaditeľa toho úradu a odišiel som do USA na školu. Keď som sa vrátil zo školy, už prebiehal prístupový proces. Ja som sa ho zúčastňoval za ministerskú časť, robil som aj zmluvy na veľké štúdie. Tým pádom som bol zatiahnutý do viacerých projektov, chodieval som na skupiny do Bruselu. V tej dobe už bola situácia taká, že Česko, Maďarsko a Poľsko, ako krajiny V4, boli pozvané do Aliancie, v roku 1999 sa stali členmi, a my sme zostali mimo.

Prečo sme boli mimo?

To bola taká paradoxná situácia. Oficiálna štátna doktrína bola od roku 1994, že chceme do NATO, boli sme jedni z prvých, ktorí sa prihlásili do Partnerstva za mier. No keď sa napríklad robilo referendum o našom vstupe do NATO, to, ktoré bolo zmarené, tak minister Sitek doobeda oficiálne tvrdil, že chceme vstúpiť do NATO a o druhej poobede chodil s Jánom Čarnogurským a zbierali podpisy na petíciu proti vstupu do NATO. Zdôvodnil to tým, že jedno je jeho oficiálny názor a to druhé je jeho osobný názor. Takže sa stalo, že sme boli vynechaní z tohto procesu.

Čo sme teda museli urobiť?

Keď som bol v škole v USA, tak na regionálne bezpečnostné štúdie som mal za profesora bývalého šéfa CIA pre Balkán, ktorý negocioval Daytonské dohody. Jednou z prác, ktoré sme mali, bolo, aký je náš odhad rozšírenia NATO. Vtedy prebiehala aj v Amerike diskusia, že či zobrať všetky krajiny, či zobrať nejaké dve-tri, alebo to úplne celé zavrhnúť, lebo to poškodí NATO. Tá atmosféra nebola taká, že by nás niekto tlačil do NATO. Skôr naopak, my sme museli presvedčiť tých ostatných, že do toho NATO patríme.

Ako sa to podarilo?

Po návrate zo Spojených štátov som nastúpil ako veliteľ logistiky a už na mňa doľahla celá tá transformácia. To bol rok 2002 a išlo už o prípravu priamo na vstup. Čo sa zmenilo bolo to, že po prvé, tie krajiny, ktoré vstupovali pred nami, tam vstupovali na základe politických rozhodnutí a kritérií. Ale sa ukázalo, že ich armády neboli dostatočne pripravené, kompatibilné, mali iný systém velenia a riadenia, mali inú techniku, iný výcvik. Aliancia prišla s niečím, čo sa dodnes nazýva Akčný plán členstva pre všetkých ďalších adeptov na členstvo. Tam už boli aj kritériá interoperability a postupného približovania sa, aby tie armády boli aj začleniteľné do väčšieho celku, aby neboli na príťaž Aliancie.

Druhá vec, ktorá sa stala, a tam už som bol priamo zainteresovaný v rokovaniach, boli viaceré hodnotiace správy, o ktorých sme rokovali a ja som tam chodil za celú oblasť logistiky. Zároveň sme boli pozvaní aj k negociáciám tzv. cieľov síl. Síce sme neboli ešte v Aliancii, ale potom akonáhle sme dostali po pražskom summite v roku 2002 pozvánku, tak nám otvorili už aj rokovania o obranných plánoch NATO. Z toho vychádzali aj alokácie, deklarované sily, o ktorých sa zvykne hovoriť ako o našich záväzkoch voči NATO. Ja som teda chodil aj na rokovania ohľadom týchto deklarovaných síl. Následne, keď sme vstúpili do NATO 29. marca 2004, tak ja už som bol predurčený, aby som nastúpil na generálske miesto do Heidelbergu na spojenecké veliteľstvo. Bol som tak prvý slovenský vojak, ktorý oficiálne začal pracovať v štruktúrach Aliancie po našom vstupe do NATO.

Dá sa teda povedať, že nám vlastne pauzu oproti tým prvým pozvaným krajinám prospela?

Bolo to také, že aj pomohlo, ale aj to už bola nevyhnutnosť. NATO samotné totiž zmenilo kritériá tak, že okrem tých politických musia tu byť aj nejaké kritériá interoperability. Takže napríklad ja keď som nastúpil do Aliancie, tak som robil afirmačné cvičenia, afirmáciu síl – to znamenalo, že otestujete a certifikujete určité jednotky a tá afirmácia spočívala v tom, že Aliancia dospela k názoru, že tie krajiny sú schopné pokračovať v raste interopreability vlastnými silami len s nejakou minimálnou asistenciou.

Pred týmto, už počas prístupového procesu, dostávali jednotlivé krajiny tzv. výcvikovo-asistenčnú väzbu s aliančným partnerom, tzv. sponzorom. Pre Slovensko to bolo Nemecko. To znamená, že ešte pred vstupom sme cvičili s Nemcami, už nám pomáhali. Naše afirmačné cvičenie prebiehalo v západnej časti Nemecka, kde náš prápor mal svoj partnerský prápor, mal aj nadriadené veliteľstvo v nemeckej štruktúre. Nemecké tímy chodili na Slovensko na veliteľstvo pozemných síl, kde riešili interoperabilitu. V roku 2006 sme prešli afirmačnými testami a od tej doby sme sa vyvíjali samostatne.

Pomohlo nám to v tom zmysle, že medzitým sa zmenili podmienky, ktoré boli štruktúrovanejšie a donútili nás splniť aj tie podmienky, ktoré by sme pri tom systéme, ktorý u nás fungoval, asi ťažko splnili, ak by nebol takýto zoznam úloh, ktoré bolo treba urobiť. Máme totiž bohužiaľ problém v tom, že mnohé veci ostávajú len v deklarovanej rovine. Napríklad záväzok dve percentá HDP na obranu, ktorý sme deklarovali už pri vstupe, sme splnili až teraz. Dodnes sme nesplnili jeden z hlavných cieľov síl, ktorým bola mechanizovaná brigáda. Tu treba povedať, pre všetkých vašich čitateľov, že to nie sú sily deklarované na obranu niekoho iného. Vychádza sa z toho, že všetky krajiny si môžu udržiavať menšie sily, než aké by potrebovali na svoju obranu, ale kolektívne to vieme vyskladať ako spoločný balík. Na to existuje systém plánovania a matica síl, rôznych špecializácií a spôsobilostí, ktorú musíte vyskladať, aby ste to pokryli. Keď chcete napríklad prevádzkovať reštauráciu, tak musíte mať viac ako vrátnika a vedúceho. To znamená, že aj v týchto spojeneckých plánoch každá krajina má alokovaný ten svoj minimálny podiel, ktorým musí prispieť do spoločného. Ale je úplne jasné, že v prípade hrozby na našom smere, tie sily nikam neodchádzajú, tie slúžia na našu obranu. Sú to naše sily, do ktorých investujeme naše peniaze. My neplatíme príspevky do NATO, ako to občas hovorí aj Donald Trump, že plaťte príspevky do NATO. Všetky krajiny platia príspevky na seba. Do NATO sa platí len malý príspevok na prevádzku veliteľstiev alebo sídlo v Bruseli.

Ako sme na tom teda z pohľadu spoločnej obrany?

Celá filozofia bola, že krajiny sa musia integrovať, musia mať nejaké deklarované sily, aby sme vedeli vyskladať celkovú maticu a Slovensko mechanizovanú brigádu nesplnilo. Viackrát sme požiadali o odklad, ale aj po aktualizovaných modernizačných plánoch bude najskôr v roku 2030. Pritom na našu obranu potrebujeme mnohonásobne viac. Bez toho, aby som išiel do nejakých operačných plánov, ale stačí sa pozrieť na mapu a na to, akým spôsobom sa vedú boje na Ukrajine, a je jasné, že jedna naša brigáda je povinná jazda.

My sme na tom podobne aj v iných oblastiach. Napríklad protivzdušná obrana. Dnes kritizuje súčasná vláda taliansky systém. Podstata je ale niekde inde. Po prvé, náš systém S-300, ktorý sme mali, nemal ani zďaleka tie spôsobilosti, napriek tomu, že ho predstavitelia Smeru vychvaľujú. Nikdy to nebol systém protiraketovej obrany. Talianska Mamba, ktorá je systémom stredného dosahu, je nielen ďaleko modernejšia, ale je aj systémom protiraketovej obrany.

Ak poviete spojencom, že máte „šroty“, tak ten spojenec nie je ješitný, neurazí sa, ale na druhej strane tiež si dobre zváži, či je pre neho tak urgentné sem niečo dať, keď je v pozícii, že on peniaze na to dal, ale Slovensko 30 rokov neinvestovalo do protivzdušnej obrany ani cent a teraz je na neho ešte zlé, že aké „šroty“ nám sem dáva. To vyslanie na naše územie je na náklady vysielajúcej krajiny. Majú ďaleko vyššie náklady, ako keby tie vojská držali doma. Preto potrebujeme plniť svoje záväzky aj v tých deklarovaných silách, lebo to sú sily pre nás. Primárne ako chceme zabezpečiť, aby sem prišla iná krajina a všetky tí spojenci nás chránili, keď my do toho nechceme investovať ani svojich ľudí, ani svoju techniku.

Dnes je motivácia Fínska a Švédska na vstup do NATO jasná. Aké boli pohnútky Slovenska pred 20 rokmi?

Slovensko sa po páde východného systému, rozpustení Varšavskej zmluvy a rozdelení republiky dostalo do bezpečnostného vákua. Boli tu aj rôzne úvahy, že budeme robiť most medzi Východom a Západom, ale veľmi rýchlo sa ukázalo, že to nepôjde. Že samovyhlásená neutralita nebude fungovať bez garancií. Medzitým začal prebiehať konflikt na Balkáne. To všetko boli symptómy, že potrebujeme nejaký bezpečnostný dáždnik.

Mali sme tu éru Vladimíra Mečiara, ktorý formálne tiež chcel vstúpiť do NATO, ale mal iné problémy, a aj to nás vyradilo. Zistili sme, že pokiaľ nebudeme v bezpečnej zóne, že nebude ani veľký záujem o našu integráciu do ekonomických štruktúr, do Európskej únie.

V čase príchodu Dzurindovej vlády sme boli vylúčení z rokovaní o vstupe do EÚ, z rokovaní o NATO. Zostali sme v nejakom priestore medzi, kde sme nemali garantovanú ani našu suverenitu, ani bezpečnosť. Nebol tu ani záujem o to, aby sme zostali neutrálni v tomto priestore – skôr to bolo také, že vyberte si, buď budete tam, alebo tam. Pre nás tá voľba bola jednoduchá. Vtedy dochádzalo k veľkej diverzifikácii ekonomiky, videli sme prvé veľké investície zo Západu, a rozhodlo sa, že ak chceme byť v zóne prosperity a stability, veľa iných možností nemáme. Práve naopak, aj keď nás vylúčili z rozširovania, my musíme urobiť všetko pre to, aby sme sa tam dostali.

Takže s NATO vlastne súvisel aj vstup do EÚ?

Boli to prepojené nádoby, hoci to nebolo nikde formálne napísané. Bola filozofia, že do NATO je jednoduchšie ísť, lebo musíte splniť len politicko-vojenské kritériá. Kdežto do Európskej únie musíte robiť celú aproximáciu práva, úplnú konverziu hospodárstva, že to je zložitejšie. Bolo to tak vnímané aj v politických špičkách, že medzistupňom pre túto integráciu je práve členstvo v NATO, lebo to už vám dáva vizitku stabilnej krajiny s bezpečnostnými garanciami, čo potom otvorí priestor aj pre menej rizikové investície – dlhodobejšie a stabilnejšie, že k nám nepríde len ten dobrodružný rizikový kapitál, ktorý je s väčšou „prirážkou“.

Prinieslo členstvo v NATO nejaké pozitíva aj pre náš zbrojný priemysel?

Viaceré naše firmy sa dokázali presadiť aj na spojeneckom trhu, nie v tom hlavnom segmente, ale skôr v modernejších elektronických zariadeniach. Možno sme však ten potenciál nedokázali plne využiť a je to spôsobené aj tým, že v niektorých projektoch, napríklad aj pri húfniciach Zuzana, sme si dlho mysleli, že sami prerazíme, že nepotrebujeme strategického partnera, a že všetci sa upriamia na nás a pôjdu si vybrať náš systém.

Po prvé, podobných systémov je viacero a tiež, kým sa nezmenila situácia a nedošlo k ruskej agresii na Ukrajine, tak krajiny kupovali len veľmi málo. Trh bol malý a tým trpeli aj západné firmy, nielen naše. Tým, že sme nemali strategického partnera a ani nejaký ucelený štátny program, ktorý by sa tomuto venoval, tak sa presadili len tí najschopnejší a väčšinou v iných segmentoch, než kde sme boli tradične silní. Toto sa teraz ale dramaticky mení, pretože dopyt vznikol nielen na Ukrajine, ale aj v členských krajinách NATO. Teraz je tá správna doba vstúpiť do väčšej medzinárodnej kooperácie,

Slovensko má momentálne, podľa môjho názoru, keďže sa venujem aj rozvoju týchto vojenských technológií, veľkú šancu uspieť aj v tých netradičných, nových oblastiach, ako sú senzory, drony, ochrana proti dronom, kybernetická bezpečnosť, alebo aj radarové prostriedky a ďalšie veci. Z toho dôvodu, že ten vstupný prah je ešte nízky. Tie technológie, ako rôzne autonómne systémy a inteligentná munícia, sú síce nákladné, ale ešte tam nie sú zavedení hráči, ktorí by boli dominantní.

Čo nám tých 20 rokov prinieslo Slovensku ako celku?

Začnem od ozbrojených síl. Prinieslo to zásadnú zmenu a nie je to len profesionalizácia, lebo dnes už opäť čelíme obdobiu, v ktorom sa budeme musieť vrátiť k úvahám o povinnej vojenskej službe, pokiaľ sa bude situácia zhoršovať. V každom prípade to prinieslo svieži vietor do ozbrojených síl z pohľadu organizácie, velenia, riadenia. Odišli sme z konceptu masovosti, z výcviku nižšej kvality, ale vo veľkej mase, ktorý je však ekonomicky mimoriadne náročný. Dostali sme sa do situácie, že naši dôstojníci, ale aj vojaci, prešli misiami, naučili sa spolupracovať s partnermi. Samozrejme, každý je individuálny, ale už máme kritickú masu, ktorá mení kvalitu ozbrojených síl. Máme operačnú interoperabilitu, kde máme nacvičené a zažité postupy. Zaostávame trochu v technike, ale modernizácia sa rozbieha. To je z pohľadu ozbrojených síl – to znamená, že si za menšie náklady dokážeme zabezpečiť svoju vlastnú obranu a získať ten dáždnik, ktorý nie je zadarmo, musíme doňho prispievať, ale tým, že je veľký, tak je stále spoľahlivejší ako keby sme sa snažili brániť samostatne.

Pokiaľ sa bavíme o krajine, čo tým získala, tak získala punc stabilnej krajiny, ktorá je v nejakom klube. Ten klub nám garantuje úplne iný prístup k investíciám. Investori sa rozhodujú na základe mnohých faktorov, ale stabilné a bezpečné prostredie je jedným z kľúčových faktorov. Stačí sa pozrieť, kto dnes investuje v Moldavsku alebo v Gruzínsku. Napriek pocitu mnohých ľudí, že sa mali za socializmu lepšie, všetky štatistiky hovoria inak. Máme tu skupinu ľudí, ktorým sa žije horšie, ale to je náš vnútorný problém, že si nevieme dobre nastaviť sociálny systém. Principiálne prosperujeme. Mohli sme možno prosperovať viacej, ale to je opäť iba na nás. Ale sme v takom priestore, kde máme optimálne podmienky na prosperitu, na dlhodobú stabilitu. Akonáhle by sa toto zmenilo, tak to neznamená, že by tie firmy hneď zajtra odišli preč, ale keď budú v situácii, že majú reinvestovať, tak začnú silno zvažovať, či to dajú do možno menej technicky vyspelej krajiny, ale kde je to stabilné prostredie garantované.

Po tretie, dostali sme sa do prostredia, ktoré je stále aj o tých spoločných hodnotách. Akokoľvek sa nám to pri aktuálnom vnútropolitickom diskurze zdá už menej relevantné, stále je to veľmi dôležité, že sme v takom prostredí, ktoré nás aj formuje, že sa držíme v nejakom myšlienkovom, názorovom a civilizačnom prúde. To je veľmi dôležité, pretože ten svet je čoraz globalizovanejší a prepojenejší. To nie je len otázka, že aký je náš vzťah k Rusku, ale vo svete. Už aj Európa ako celok alebo celé to severoatlantické spoločenstvo má šancu uspieť iba vtedy, keď dokáže spolupracovať. Svet už nie je jednopólový, tých pólov je viacero a aj konkurentov je viacero. My, pokiaľ budeme dostatočne silní, sa nikdy nedostaneme do situácie, že konkurencia pôjde aj cestou použitia ostrých silových nástrojov, ale pôjde stále mierovými nástrojmi. No pokiaľ budeme slabí, tak nám ani tá najsilnejšia ekonomika na svete nebude stačiť, pretože nebudeme vedieť tú ekonomiku ochrániť proti externým faktorom.

Ten hodnotový systém však čelí veľkým výzvam…

Toto je kultivovanie spoločenstva v širšom slova zmysle, budovanie vzťahov a partnerstiev, ktoré by sme mali premietnuť aj dovnútra spoločnosti. Bohužiaľ, zažívame takú dobu, že aj vplyvom vonkajších faktorov sa tento aspekt začína narúšať, lebo v tom našom vnútornom diskurze akoby znova hľadáme tie hodnoty. Je tu za tým aj jasný vonkajší vplyv, ktorý je organizovaný zvonku a celá sieť rôznych ovplyvňovacích názorov tu nevznikla náhodou. Je tu aj prirodzený spoločenský vývoj. Príchod digitalizácie, splošťovania spoločnosti a sociálnych sietí, vyvoláva určité spoločenské pohyby a kvas, ktorý narušuje hodnotový systém. Ale on sa preformátuje a časom ustáli, len sme v nejakom prechodnom období. Buď ho ustojíme alebo nie. Keď ho neustojíme, tak sa zmenia hodnoty, ale potom sa zmenia aj všetky tie ostatné parametre, aj tie prvé dve oblasti a budeme v úplne inej realite. Ale to, že sme súčasťou takéhoto celku, nám dáva väčšiu šancu toto ustáť.