Izrael označil za teroristický štát: Turecký prezident Erdogan a jeho motivácia pre podporu Hamasu

Konflikt v pásme Gazy medzi Izraelom a Hamasom redefinuje vzťahy a dynamiku v rámci regiónu. Svoje rozhovory o možnej normalizácii vzájomných vzťahov s Tel Avivom prerušila Saudská Arábia, no najhorší prepad v dôsledku bojov zaznamenali izraelsko-turecké vzťahy. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan sa rétoricky postavil na čelo anti-izraelskej koalície, v snahe vyťažiť z krízy politický kapitál ako na domácej, tak medzinárodnej politickej scéne.

Politiku  Ankary v regióne v posledných rokoch definovala najmä snaha normalizovať vzťahy s regionálnymi aktérmi vrátane Izraela. V snahe vyriešiť svoje ekonomické problémy Ankara v posledných rokoch usilovala o prelomenie diplomatickej izolácie v regióne, do ktorej sa dostala v dôsledku svojej predchádzajúcej asertívnej zahraničnej politiky. Turecku sa postupne podarilo nadviazať spoluprácu s jej dovtedajšími regionálnymi súpermi, vrátane Spojených arabských emirátov či Saudskej Arábie, pričom zlepšenie zažívali tiež turecko-egyptské vzťahy.

Dlhodobé snahy Turecka v regióne charakterizovala predovšetkým pragmatická snaha Erdogana budovať ekonomické väzby v celej oblasti a posilňovať diplomatické vzťahy s Izraelom, čo potvrdzuje bezprecedentné stretnutie s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom len niekoľko týždňov pred prekvapivým útokom Hamasu. 

V prvých dňoch po útoku Hamasu sa Erdogan snažil štylizovať predovšetkým do roly mediátora. Prezident komunikoval s generálnym tajomníkom OSN, Antóniom Guterresom, a Vladimírom Putinom z Ruska ohľadom zmierňovania napätí medzi oboma stranami s cieľom, že využije zlepšených diplomatických vzťahov s Izraelom, svoje dlhodobé kontakty s Hamasom a zároveň sa vyhne ďalšiemu napätiu vo vzťahu s USA. Tieto snahy ale zostali bez výraznejšej odozvy zo strany príslušných medzinárodných aktérov. Obmedzenú  dôveryhodnosť v schopnosti Ankary spravodlivo mediovať tak závažný konflikt v očiach zainteresovaných aktérov nepriamo potvrdila aj neochota amerického prezidenta Bidena zavítať do Ankary po tom, čo v polovici októbra navštívil Izrael. 

Neúspech v snahe o sprostredkovanie rokovaní a odhodlanie Izraela spustiť pozemnú operáciu do Gazy prispeli k tomu, že turecký prezident Erdogan sa následne jednoznačne priklonil na stranu Hamasu, pričom Izrael nazval teroristickým štátom. Tureckého prezidenta k tomuto kroku motivovali ako ideologické, tak pragmatické faktory. Erdogan aj Hamas vychádzajú ideologicky z rovnakého zdroja – Moslimského bratstva. Turecko dlhodobo s Hamasom spolupracuje, pričom poskytuje lídrom hnutia nielen útočisko, ale v mnohých prípadoch aj turecké pasy, ktoré predstaviteľom palestínskeho hnutia umožňujú cestovať voľne po regióne. 

Značná časť tureckej spoločnosti navyše tradične prechováva silné sympatie voči palestínskemu boju za nezávislosť, pričom najmä pre konzervatívnych Turkov je Hamas zosobnením legitímneho predstaviteľa palestínskeho odporu, čo Erdogan aktívne využíva.  Vo svojom prejave v Istanbule, kde sa obrátil na davy ľudí a odsúdil vojenskú odpoveď Izraela ako neprimeranú. Obvinil Západ a dokonca označil Izrael za západný koloniálny projekt a organizáciu, čím spochybnil samotnú existenciu izraelského štátu. Okrem toho označil Hamas za bojovníkov za slobodu a naznačil, že Západ vytvára atmosféru križiackych výprav voči moslimom.

Erdoganova verejná podpora Hamasu a otázky na existenciu Izraela, spolu s neustálym upriamovaním na rozdiely západného a moslimského sveta, jasne poukazujú na to, ako turecký prezident využíva tieto sociálne a kultúrne rozdiely pod záštitou Moslimského bratstva, s cieľom získať podporu najmä konzervatívnych voličov. 

Taktiež nie je náhoda, že turecké lokálne voľby sú vzdialené len pár mesiacov, čo poskytuje Erdoganovi ideálnu príležitosť na konsolidáciu moci doma a opätovné získanie voličov vo veľkých mestách, ktoré boli stratené v prospech hlavnej opozičnej strany (CHP) v roku 2019.

Prezident spolu so svojou stranou AKP považuje veľké mestá, ako sú napríklad Ankara a Istanbul, za kľúčové faktory na udržanie politicky verného základu prostredníctvom diskutabilných praxí, ako sú poskytovanie finančných dotácii, rôzne sociálne programy a favorizovanie pri mestských tendroch. A tak, hoci sa motivácie tureckého prezidenta pre jeho neustále meniacu sa zahraničnú politiku môžu zdať nie vždy racionálne, často vychádzajú práve z krátkodobých domácich politických kalkulácií.

V tomto prípade navyše tureckého prezidenta poháňa tiež snaha získať postavenie lídra moslimského sveta.Nepredvídateľné otočky v zahraničnej politike a balansovanie medzi Východom a Západom či otvorená podpora pre radikálne hnutia ako je Hamas majú pre Turecko ale množstvo negatívnych dopadov na medzinárodnom poli.

Práve kvôli týmto dôvodom je mimoriadne ťažké, aby ho akýkoľvek aktér vnímal ako racionálneho a nezaujatého mediátora medzi dvoma stranami. Neschopnosť plne sa zaväzovať k jednej sfére vplyvu je zrejmá, pretože Turecko má silné ekonomické väzby so Západom a je súčasťou NATO, ale zároveň zdieľa hodnoty islamského sveta, podporované vyhláseniami, ako boli tie z jeho prejavu v Istanbule na začiatku tohto mesiaca.

To pravdepodobne povedie k väčšej medzinárodnej izolácii, strate legitimity a zvýšenému napätiu s Washingtonom. To všetko v situácii, keď má Ankara záujem nakúpiť od USA stíhačky F-16, vrátane modernizačných balíčkov pre jej zastarávajúcu flotilu tohto typu lietadiel. Domáce vyhliadky nie sú pre prezidenta Turecka taktiež optimálne, keďže nedávne prieskumy ukazujú, že jeho radikálna rétorika nemusí byť kľúčom k úspechu, keďže až 60 % obyvateľstva verí, že by Turecko nemalo s Hamasom spolupracovať alebo by malo zostať neutrálnou stranou v tomto konflikte.

Na domácej scéne tak môže radikálna rétorika voči Izraelu vyvolať menší nárast podpory voličov, ako Erdogan očakáva. Turecký prezident zároveň podstupuje riziko ešte hlbšieho polarizovania tureckej spoločnosti a riskuje tiež zhoršenie vzťahov s dôležitými západnými spojencami v situácii, keď je krajina stále do veľkej miery závislá na ekonomických väzbách s EÚ či USA. Nedávne oznámenie o posunutí ratifikácie švédskeho vstupu do NATO do tureckého parlamentu je tak predovšetkým symbolickým pripomenutím toho, že Ankara má stále v rukách silné tromfy pre prípad, že by Západ mal v pláne v praxi reagovať na Erdoganov anti-izraelský postoj.

Autor: Juraj Bystriansky

Článok vyjadruje názor autora a nemusí sa zhodovať s názorom redakcie.